Machnáč v Trenčianskych Tepliciach bol legenda, dnes je z neho ruina

Machnáč v Trenčianskych Tepliciach bol legenda, dnes je z neho ruina

autor: Jana Németh

Nebolo obdobie, keď by liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach nebol obdivovaný. Za posledných pár rokov však extrémne schátral. Časy slávy, ale aj jeho možnú budúcnosť načrtáva výborná kniha Off season/Po sezóne, ktorá práve vyšla.


Neplánovali to, iba sa to tak prirodzene stalo. Ten dom si ich totiž získal. Stojí tesne pri lese, na najlepšom mieste v celých kúpeľoch, ale to nie je to najdôležitejšie. Stavba je to rýdzo modernistická, funkcionalizmus 30. rokov, ktorý by mal ulahodiť najmä oku, no v tomto prípade je to trochu inak. „Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale cítim k tej architektúre príťažlivosť. Od prvého razu pri každej návšteve je to zážitok, zimomriavky,“ hovorí architekt Martin Zaiček.

V Machnáči pritom podľa neho platí akýsi zvláštny paradox. Modernisti stavili na pohľad oka, silnú vizuálnu stránku, no keď tu strávite trochu času a prezriete si detaily, s ktorými Jaromír Krejcar v roku 1932 tento liečebný dom dokončil, situácia je razom iná. „Voči vizuálnej stránke napokon možno mať výhrady, a množstvo ľudí ich aj má, ale je až neuveriteľné, aká je táto stavba silná vo svojich detailoch a v pocite, ktorý tam človek zažíva,“ dodáva.

Už len keby sa dalo vyjsť na jednu zo slnečných terás na streche, zhodiť zo seba všetko oblečenie a oddať sa slnečným lúčom. To je už dávno minulosťou. Dnes je z legendy funkcionalistickej architektúry ruina, a jedným z mála pozitív v súvislosti s Machnáčom je fakt, že Andrea Kalinová a Martin Zaiček v spolupráci s ďalšími autormi o tejto budove vydali naozaj skvelú knihu.

Nie je to iba príbeh o akejsi zašlej sláve, ale je aj o tom, aký potenciál v sebe môže skrývať ruina, o vývoji slovenského kúpeľníctva, o tom, ako rekonštruujeme modernú architektúru v našich podmienkach, a v neposlednom rade aj o tom, ako je možné, že sa na Slovensku z národnej kultúrnej pamiatky stane budova, pre ktorú je už asi naozaj definitívne po sezóne, čo je aj názov knihy. A ešte čosi – je to kniha odborníkov, ktorá sa však číta s ľahkosťou, ba priam eufóriou, nebyť toho, že záver nie je žiadna fikcia, ale len žalostne smutná slovenská realita.

Všetko sa to začalo niekedy pred siedmimi rokmi. Umelkyňa a fotografka Andrea Kalinová chodievala na filmový festival do Trenčianskych Teplíc, v ktorých je koncentrácia kvalitnej architektúry 20. storočia viac než vysoká, no, žiaľ, mnohé budovy sú dnes opustené a chátrajú.

Jej to nedalo, vymyslela projekt Opustená (re)kreácia a ten postupne dostal formu umeleckého workshopu. Počas festivalu prichádzali do malého kúpeľného mesta rôzni umelci a drobnými intervenciami mapovali prostredie. O rok sa k nej pridal architekt Martin Zaiček a fokus sa začal koncentrovať najmä na pamiatky modernistickej architektúry – liečebné domy postavené vo funkcionalistickom štýle a veľké liečebné domy a hotely neskorého modernizmu zo 60. a 70. rokov –, budovy, v ktorých dnes málokto vidí niečo hodnotné.

Machnáč z toho všetkého, prirodzene, vytŕčal. „V tom čase už bolo zrejmé, že ďalšia významná pamiatka – kúpalisko Zelená žaba – sa bude rekonštruovať, a bolo potrebné akurát dozerať na to, aby jeho oprava prebehla pod dohľadom pamiatkarov, kým Machnáč ostával na okraji záujmu,“ hovorí Martin Zaiček. Nikto z nich pritom netušil, aký rýchly bude proces jeho devastácie.

V roku 2011 mal Machnáč správcu, bol zamknutý, nič nebolo na prvý pohľad výrazne zničené, rozbité a ani vykradnuté.

Dnes je situácia iná. Machnáč je v stave ruiny, prakticky všetko, čo sa z neho dalo odniesť vrátane kovových zábradlí a radiátorov alebo sanity, je preč. Ostala spúšť, budova, do ktorej zateká, je zamknutá, ale nikto ju nestráži. Od roku 2006 zmenil Machnáč svojho majiteľa päťkrát. Kúpele ho najprv predali, potom opäť odkúpili a podľa všetkého znova predali. Sídlo konateľa sa presúva po rôznych schránkach, Ameriku nevynímajúc. Kým úradníci vypátrajú aktuálnu adresu, je neskoro a adresát je nezastihnuteľný. Dôvod je zrejme prostý – Machnáč je od roku 1995 národnou kultúrnou pamiatkou, a majiteľom z tohto titulu vyplývajú zákonom stanovené povinnosti súvisiace so starostlivosťou o budovu.

„Veľmi skoro sme pochopili, že naše aktivity a záujem o Machnáč už nie sú iba našou naivnou snahou či umeleckým aktivizmom, ktorého cieľom je chrániť pamiatku, ale je to aj veľmi politická téma. A aj preto napokon vznikla táto kniha – na základe množstva informácií, ktoré sme mali a ktoré sa nám kopili. Nie je to v nej síce artikulované priamo, ale je to akési zvolanie, že situácia je naozaj kritická a existujú pádne obavy, že majiteľ sa možno usiluje o to, aby Machnáč zanikol. A boli by sme radi, keby uvedenie knihy aspoň začalo nejakú diskusiu,“ hovoria autori knihy.


Prečo je Machnáč taký vzácny

Jaromír Krejcar pracoval na Liečebnom dome Nemocenskej poisťovne súkromných úradníkov a zriadencov v Prahe v rokoch 1929 – 1932. V tom čase už hospodárska kríza takmer úplne zastavila stavebnú činnosť a mnohých architektov pripravila o prácu, sanatórium Machnáč, ako sa liečebni neskôr začalo hovoriť – bol v čase svojho dokončenia najdrahšou budovou postavenou v medzivojnovom Československu.

Ale peniaze nie sú jediným superlatívom. „Keď Karel Teige označil sanatórium Machnáč ako ‚jedno z najzrelších Krejcarových diel a jedno z najpozoruhodnejších diel modernej architektúry českej i medzinárodnej‘, tak musíme s týmto ocenením určite súhlasiť,“ píše v knihe nemecký historik architektúry Klaus Spechtenhauser. Je faktom, že Krejcar, „bonviván žijúci na úver“ a druhý manžel novinárky Mileny Jesenskej, ktorého kariéra sa rozbehla už začiatkom 20. rokov v okruhu pražskej avantgardnej skupiny Devětsil, bol v čase práce na Machnáči vo svojej vrcholnej forme.

A dbal na všetko, na každý detail – od dispozície cez konštrukciu, voľbu materiálov aj farieb, ktoré zohrávali kľúčovú úlohu, až po miniatúrne detaily, k akým patrila napríklad podložka v chodbe, na ktorú si hostia s pohybovými problémami poľahky vyložili nohu, aby si ľahšie zaviazali šnúrky na topánkach.

Vzácnosťou je, že budova nielenže prežila éry nových konceptov na kúpeľné mesto v Trenčianskych Tepliciach, keďže statusom jej kvality nebolo možné otriasť, ale dokonca to zvládla aj bez zásadnej prestavby, keďže tie pri modernistickej architektúre neraz veľa vzácneho zničia. Doteraz sú na nej napríklad okná bratislavskej firmy Kraus, ktoré navrhoval architekt Fridrich Weinwurm. Po aktuálne prebiehajúcej prestavbe bratislavskej „Bezručky“ bude Machnáč zrejme poslednou budovou s týmito oknami, ktoré boli mimoriadne inovatívne a progresívne.


Menej komfortu, ale skvelá atmosféra

„Keď sa do tej budovy vraciame a lezieme dnu nejakým pivničným oknom, smradľavým a rozbitým priestorom, tak si hovorím, že už by aj stačilo, ale hneď ako som na schodisku alebo terase, to všetko sa rozplynie, lebo priestor a svetlo sú v tejto budove také veľkolepé, že to človeka dostane. A platí to stále – aj v takomto zúboženom stave,“ hovorí Andrea Kalinová. Popri knihe, ktorú stihli vydať na konci decembra s občianskym združením Archimera, pracuje kontinuálne aj na filme o Machnáči. Ten, rovnako ako kniha, obsahuje aj spomienky ľudí, ktorí ho zažili v plnej kráse – ako napríklad Marcela Blašková, hlavná lekárka. Pracovala tu nepretržite dvadsať rokov.

„Bol to taký rodinný penzión, aj keď tu bolo stopäťdesiat ľudí. A teraz, čo z toho vidím, však to je hrôza,“ hovorí v jednej kapitole knihy. Hostia to tam podľa nej milovali, opakovane sa vracali, celé roky. A bol to jeden z vôbec najobľúbenejších liečebných domov v Československu, hoci komfort bol nižší – na izbách boli iba umývadlá, kompletné kúpeľne boli spoločné na chodbách. A aj to je výsledok Krejcarovej práce – už v začiatkoch kariéry to bol nadšený, angažovaný ľavičiar – a v Machnáči princíp zdieľaného, spoločného priestoru uplatnil do detailov. Slnečné strešné terasy, salóny, presvetlená jedáleň a spoločenské priestory boli dominantné, tam mal človek tráviť najviac času. Napokon, aj preto ho natoľko uznával práve Karel Teige, ktorý bol nadšený myšlienkou kolektívneho, komunitného bývania. Tá bola v kruhoch mladých ľavičiarov v tom čase veľmi obľúbená. Nižší komfort návštevníkov však kompenzovali iné architektonické či progresívne technické riešenia. Dnes by to už hotel s takto nastaveným štandardom neustál.

A dá sa povedať, že našťastie práve tento fakt zamedzuje rekonštrukcii, akú si predstavovali majitelia – a teda urobiť z Machnáča päťhviezdičkový hotel so súčasnými požiadavkami. Znamenalo by to totiž tvrdý zásah do dispozície priestoru, architektonickej podstaty, a teda aj do pamiatkovej hodnoty. „Majitelia sa tak pred rokmi začali stavať do roly obete, ktorá síce ponúkala rekonštrukciu, no úrady ich projekty vždy zamietli. Vždy totiž išlo o podobné irelevantné návrhy, ktoré by tú budovu zničili,“ hovorí Martin Zaiček.

Obavy o to, ako by v našich podmienkach dopadla rekonštrukcia modernistickej stavby, sú oprávnené. Napokon, aj Jan Tabor, uznávaný česko-rakúsky odborník na architektúru, vo svojom texte vraví, že možno je lepšie spomínať na budovy, ktoré kedysi boli, ako na tie, čo boli zmrzačené nepodarenou rekonštrukciou. Jednoznačný názor na to, či by najlepším riešením bolo Machnáč opraviť do pôvodnej formy, nemajú ani Martin Zaiček s Andreou Kalinovou.

„Keď sme sa o Machnáč začínali zaujímať a skúmať ho, boli sme romantici, ktorí snívali o tom, aké by to bolo, keby bol v pôvodnom stave. Ale už sme poučení – napríklad aj rekonštrukciou Zelenej žaby. Je dobré, že ju obnova zachránila, ale o veľa vzácneho sme aj prišli. Súčasná doba rekonštrukciám moderny skrátka nepraje. Nevidí v nich hodnotu. Množstvo ľudí má pocit, že sú to všedné domy, na ktorých nie je čo zachraňovať, lebo nemajú na sebe štuky. Predstava, že by sa Machnáč mal v dohľadnom čase zrekonštruovať, ma viac desí, ako teší,“ hovorí otvorene Martin Zaiček.


Čo bude ďalej

Neznamená to, že by ideu rekonštrukcie odmietali, iba je podľa nich čas hovoriť aj o iných možnostiach. „Od roku 2002 je Machnáč zatvorený a chátra, posledné roky extrémne rýchlo. Ale zo sveta už poznáme príklady, keď aj ruina môže mať nejakú úlohu. Napríklad v Škótsku stojí už od 80. rokov ruina architektúry zo 60. rokov – St. Peter’s seminary, manifest brutalizmu chátrajúci dekády. „V súčasnosti sa postupne konzervuje vo svojom stave ruiny a poskytuje priestor na kultúrne aktivity,“ hovorí Zaiček.

Uvažovať o Machnáči ako o modernom päťhviezdičkovom hoteli je teda podľa neho slepá cesta. „Machnáč má ohromný potenciál, ale takáto diskusia tu nikdy nevznikla. Čo by sa stalo, keby sme z neho urobili dom seniorov, alebo detský tábor, alebo centrum stredoeurópskeho výskumu modernej architektúry so zázemím pre umelecké rezidencie? Téma obnovy Machnáča v intenciách pamiatkovej ochrany je minimálne raz ročne aj predmetom zadania pre študentov architektúry. Existuje teda už aj množstvo vizualizácií toho, ako by sa dala budova zrekonštruovať citlivo a aby ostala funkčná,“ hovorí.

Či sa čokoľvek z toho môže podariť, je otázkou. Na začiatok máme aspoň výbornú knihu, ku ktorej ešte pribudne film. Umelecké duo Opustená (re)kreácia má pritom snahu presunúť sa aj do ďalších slovenských kúpeľných miest. O tom, ako ich tam prijmú, nemajú ilúzie.

Keď o modernistickej architektúre Trenčianskych Teplíc vydali malého praktického sprievodcu pre turistov a pýtali sa v hoteloch, či by nemali záujem ponúkať ho svojim hosťom, odpoveď bola viac než jednoznačná: nie. Oni sa nedali, a keď im ešte aj mesto povedalo, že o jazykové mutácie záujem nemajú, vytlačili ich priam natruc v angličtine aj v nemčine. Iba tak – keby náhodou raz slovenskí podnikatelia prestali snívať iba o idyle historických kúpeľov z 19. storočia, ktorá im prinesie bohatú klientelu z Východu. Za špičkovou modernou, akou je Machnáč, a bohémskym životným príbehom jeho autora – Jaromíra Krejcara, ktorý je hodný filmového plátna, by totiž možno prišiel aj Západ.

Off Season/Po sezóne 

vydáva občianske združenie Archimera. Autormi konceptu sú Andrea Kalinová a Martin Zaiček, editorkou knihy je Petra Hlaváčková. Ďalší autori: Jan Tabor, Peter Szalay, Klaus Spechtenhauser. Dizajn knihy: Magdaléna Scheryová. Kniha je v anglicko-slovenskej/českej verzii, dopĺňajú ju fotografie Petra Kuzmina, Radany Somorovej a Andrey Kalinovej. Jej súčasťou sú aj záznamy viacerých umeleckých performancií a akcií, ktoré sa uskutočnili v rámci projektu Opustená (re)kreácia.

Zdroj: Denník N

Comments