Permanent recreation

  

  Autori/ky: Andrea Kalinová, Martin Zaiček / Opustená (re)kreácia                                                                                                        Hosť: Paula Ďurinová                                                                                                                                                              Spolupráca na architektonickom výskume: Nano Zazanashvili                                                                                            Kurátorka: Zuzana Jakalová

Výstava Permanentná rekreácia skúma neznáme kúpeľné a rekreačné architektonické dedičstvo budované na okraji Sovietskeho zväzu. Sleduje procesy jeho posttraumatických transformácií na pozadí politicko-spoločenskej krízy gruzínsko-abcházskeho konfliktu.

Myšlienka kolektívnej rekreácie stelesnená v architektúre kúpeľných stredísk bola ozdobou ideálnej socialistickej spoločnosti. Vedľa Československa bolo jedným z významných rekreačných regiónov Sovietskeho zväzu Gruzínsko, krajina bohatá na prírodné zdroje liečivých minerálnych vôd. Mnohé z tamojších kúpeľných a ozdravných stredísk boli navrhnuté špecializovaným projekčným inštitútom Kurortprojekt a sú významným architektonickým dedičstvom neskorej moderny.

Podobne ako inde však v priebehu posledného štvrťstoročia prešla táto architektúra na pozadí politických, ekonomických a spoločenských pohybov rozsiahlou – a v prípade Gruzínska značne traumatickou – transformáciou. Abcházska vojna v rokoch 1992-1993 viedla k nútenej migrácii 200 tisíc etnických Gruzíncov z čiernomorského pobrežného separatistického regiónu Abcházska do gruzínskeho vnútrozemia. Migranti boli v snahe o nájdenie rýchleho dočasného riešenia situácie ubytovávaní v modernistických hoteloch, ubytovniach alebo liečebných kúpeľných stavbách. Politická kríza sa ale pretavila do zmrazeného konfliktu trvajúceho 25 rokov. Pre pôvodných migrantov sa priestory vrcholnej moderny určené pre inštitucionalizovanú kolektívnu kúpeľnú rekreáciu stali trvalými domovmi. Mnohé z budov boli prostredníctvom náhodného, participatívneho do-it-yourself procesu prebudované do kolektívnych obytných štvrtí.

Výstava sa preto nevzťahuje len k fyzickému stavu gruzínskeho kúpeľného architektonického dedičstva, ale i k jeho spoločenským, politickým a ekonomickým kontextom. Videoesej Pauly Ďurinovej tematizuje rovinu nostalgie za vysídleným abcházskym domovom, veľkosť miestnosti zároveň odkazuje k novému domovu v gruzínskych rekreačných komplexoch (16m2, veľkosť hotelovej izby). V dvoch nasledujúcich miestnostiach sa prelínajú témy architektúry, jej transformácie, diy dizajnu, kolektívnej a individuálnej pamäte. Veľkoplošné fotografie Andrey Kalinovej dokumentujú priestorovú a materiálnu transformáciu architektúry bývalých gruzínskych kúpeľných sanatórií na trvalé sídla, výskum Martina Zaička referuje o rozpade modernistických architektonických utópií na pozadí spoločensko-politických zmien. Stoly so zozbieranými materiálmi potom slúžia ako archívy architektúry, ale i kolektívnej pamäte a kolektívnej rekreácie.