Ruina utópie


Jaromír Krejcar a Liečebný dom Machnáč 

Liečebný dom Machnáč pôvodne známy ako „Masarykov liečebný dom pre Nemocenskú poisťovňu súkromných úradníkov a zriadencov“ patrí k najvýznamnejším architektonickým dielam, postavených v Československu v medzivojnovom období. Súťaž na stavbu vyhral v roku 1929 pražský architekt Jaromír Krejcar a liečebný dom, pripomínajúci parník, otvorili 1. júna 1932.

Krejcar sa narodil v rakúskom Hundsheime vzdialenom 15km od Bratislavy. Architektúru vyštudoval v Prahe u Josefa Gočára. Jeho druhou manželkou bola slávna česká novinárka a spisovateľka Milena Jesenská, s ktorou mal dcéru Honzu, poetku a múzu Egona Bondyho. 
Krejcar a Milena viedli bohémsky život, boli ľavicoví intelektuáli a priatelia Karla Teigeho. Stávalo sa, že sa do Tatier alebo Trenčianskych Teplíc doviezli z Prahy taxíkom, ktorý nemali čím zaplatiť. Machnáč vznikol práve počas spoločného života Krecara a Jesenskej – teoretik 
architektúry Jan Tabor hovorí: „Machnáč vznikol za týchto krásnych podmienok a za takých podmienok môže vzniknúť len niečo geniálne. A táto budova je geniálna.“

Liečebný dom Machnáč ako manifest doby

Práve táto geniálnosť je dnes hlavnou prekážkou na adekvátnu obnovu. Krejcar obdivoval sovietsky konštruktivizmus a fascinovala ho celková zmena vtedajšieho životného štýlu, čo sa prejavilo pri realizácií Machnáča. V ňom sa mu podarilo do veľkej miery zhmotniť utopické 
myšlienky tej doby a to aj napriek tomu, že investorom sa vtedy darilo okresávať veľkú časť myšlienok na tú dobu progresívnych československých modernistických architektov. To sa našťastie nestalo pri stavbe Machnáča, a preto je viac ako len vynikajúcou budovou, 
je cenným architektonickým manifestom svojej doby a zmien vo vtedajšej spoločnosti. 

Naplno sa tu prejavili myšlienky kolektívneho bývania a spôsobu života. Vidieť to môžeme na tom, ako navrhol minimálne priestory pre individuálne bývanie a maximálne spoločenské priestory. To je aj jeden z viacerých dôvodov, prečo je dnes také ťažké tuto stavbu konzervovať alebo ju upraviť pre súčasnú podmienky. Dnešná spoločnosť je oproti minulosti viac individualizovaná a hostia vyžadujú oveľa viac komfortu a súkromia.
V medzivojnovom období sa kúpele využívali iba v letnej sezóne, čo Krejcarovi umožnilo po formálnej stránke urobiť z Machnáča dokonalú ukážku funkcionalizmu – hlavné rysy, ktoré v ňom prevládajú sú ľahkosť, efemérnosť a svetlo.

Krejcar dotiahol stavbu do takých detailov ako je napríklad zabudovaný nábytok podľa vzoru kabín zaoceánskych parníkov. Vstavaný stôl prechádza v parapetnú dosku, pod umývadlom je zabudovaný stojan na zaviazanie šnúrok na topánkach a každý balkón ma vlastnú zástrčku na počúvanie rádia. Tieto aspekty formálnej dokonalosti, sú však dnes skôr prekážkou pre jeho majiteľov. Panoramatické okná znamenajú veľký energetický únik a každé, pre investorov prijateľné riešenie, by sanatóriu zobralo jeho jedinečnosť a navždy by ho znehodnotilo. 

Dnes je liečebný dom Machnáč na hrane svojej existencie, hrozí mu skôr zánik ako záchrana. Sanatórium je zatvorené približne od roku 2002, nádej na jeho adekvátnu rekonštrukciu je takmer nulová a budova sanatória sa nachádza v havarijnom stave. Majitelia chcú samozrejme 
pozdvihnúť zariadenie do čo najvyššej hotelovej kategórie a zariadiť izby luxusnejšie, avšak so zachovaním pôvodného počtu, čím by túto budovu nenávratne zničili. 


Machnáč a Opustená (re)kreácia

Z toho dôvodu vznikla v roku 2011 umelecko-architektonická iniciatíva Opustená (re)kreácia (http://www.abandonedrecreation.com/). Nasledujúci rok sa realizovali projekty inšpirované touto jedinečnou stavbou. Výsledkom fascinácie z „archeologického“ odkrývania pôvodnej 
farebnosti sanatória bola intervencia autorky tohto textu s názvom Rekonštrukcia. Na základe reštaurátorského výskumu sa obnovil farebný koncept balkónov v štýle Bauhaus, typického prvku Machnáča. Keďže fotografie z pôvodného obdobia máme iba čiernobiele a premaľby 
sa v priebehu rokov niesli v jednoliatych šedivých nánosoch, tým viac prekvapila pôvodná farebnosť liečebného domu. Jasno červené zábradlie, modré balkónové dvere a čierne okenné rámy. Takýto farebný zásah do schátranej budovy kričí na zničenej fasáde a balkón sa tak stal pamätníkom a poctou Machnáču.

Liečebnému domu sa venovala aj Gabriela Zigová v inštalácií Inside stories. Počas jedného týždňa nahrala v interiéry budovy rôzne zvuky, ktoré sa budovou nesú od jej odstavenia mimo prevádzku (kvapkanie vody, rinčanie skla, šuchotavý zvuk padajúcej omietky) Zvuky, ktoré 
boli viacnásobne preexponované následne použila v „site specific“ zvukovej inštalácii, ktorá bola umiestnená v blízkosti Machnáča. Tieto zvuky vytvárali ilúziu, že sa útroby budovy už začali demolovať a pritiahli pozornosť miestnych obyvateľov, ktorí okolo nej denne chodia a 
jej stav nevnímajú a už ani nečakajú obnovu, zrazu ich táto možnosť zastihla a vydesila.

Internazionale Putzbrigade

Zatiaľ pre nás najsilnejším zážitkom s budovou bol happening Internazionale Putzbrigade, ktorý sa konal na jar 2013. Happening bol reakciou na veľmi rýchlu devastáciu vnútorného priestoru – nezabezpečenosť budovy, možnosťou vstupu a najmä nekontrolované brakovanie. 
To, že zmizlo mosadzné zábradlie zo všetkých šiestich poschodí sme vedeli. Najnovšie boli rozbité aj všetky pôvodné umývadlá. Happening, ktorého cieľom bolo vyčistiť schátranú modernistickú stavbu od neporiadku a rezíduí vandalizmu a tým poukázať na jej žalostný 
stav, otvoriť verejnú diskusiu nielen o nej, ale i o osude iných modernistických pamiatok na našom území. Možno naivnou predstavou bolo, že ak sa aspoň na prvý pohľad zmení stav interiérov, zmizne odpad a hlavné vchody sa zabezpečia, vznikne dojem minimálnej 
starostlivosti, ktorá odláka prvoplánových vandalov.

Internazionale Putzbrigade bola organizovaná s Fórom pre experimentálnu architektúru na čele s Janom Taborom. Rakúska skupina poňala celú akciu ako bizarnú demonštráciu. Odetí v národných zástavách rôznych krajín chceli „dobyť“ pevnosť Machnáča. Druhá časť skupiny, 
pozostávajúca z architektov, výtvarníkov, ich rodín, známych a iných dobrovoľníkov, mala pripravené kostýmy a istú dramaturgiu priebehu happeningu. Dve recepčné mali účastníkom odovzdať rovnošatu: biely plášť, rukavice, igelitové návleky a náradie. Následne mala 
prísť „demonštrácia“ Rakúšanov. Avšak napriek nulovej kontrole objektu, na ktorú sme si zvykli, bola polícia tento krát rýchla a akciu zrušila asi po 15 minútach.Tu sa ukázali rozličné prístupy – kým pre rakúsku skupinu bola akcia skôr happeningom a architektonickou demonštráciou v exteriéry, druhá skupina sa rozhodla po pár hodinách do sanatória vrátiť a upratať ho. Na prvý pohľad banálna akcia upratovania sa stáva osobným prežitím účastníkov happeningu nielen fyzickej, architektonickej schránky stavby, ale i v nej neustále prežívajúcej histórie a niekdajšej slávy.

Budúcnosť utópie
Počas tejto jarnej brigády sa začala aj diskusia o osude liečebného domu Machnáč. Našla by budova svoju funkciu, ak by sa spoločnosť a doba zmenili? Určuje zákonitosť zániku projekt budovy sám o sebe alebo je to dané kontextom doby, v ktorej existuje? Je nefunkčná budova 
alebo spoločnosť sama? Má zmysel budovu prestavať na v súčasnosti požadované parametre alebo počkať na dobu, v ktorej budú pôvodné parametre vyhovujúce? Je dôležitejšie, aby sa pri pamiatke tohto významu dbalo na to, aby boli všetky dôležité prvky zachované v pôvodnej 
podobe, s rizikom, že sa dom nakoniec rozpadne alebo pristúpiť na kompromisy, čím sa stratí jeho historická hodnota?
Možno extrémny je názor Jana Tabora, ktorý tvrdí že „...než mít špatne zrekonstruovanej dům, lepší je ho zbourat“. Zrekonštruovaný tak, že sa už ťažko zistí, čo je pôvodná a originálna a čo nová a najmä zlá architektúra. 

Andrea Kalinová